Veľkonočné trojdnie – Veľkonočná vigília
Podľa pradávnej tradície je noc Veľkonočnej vigílie očakávaním Pána a sprítomnením svätej noci, v ktorú Pán vstal z mŕtvych. Pokladá sa za „matku všetkých svätých vigílií“. V nej totiž Cirkev bdie, očakáva Pánovo zmŕtvychvstanie a slávi ju sviatosťami kresťanského zasvätenia.
Veľkonočná vigília, v ktorej Hebreji očakávali nočný príchod Pána, ktorý ich vyslobodil z faraónovho otroctva, a neskôr ju slávili ako pamiatku každý rok, bola predobrazom budúcej pravej Kristovej noci, noci pravého oslobodenia, v ktorej „Kristus rozlámal okovy smrti a víťazne vstal z hrobu“.
Je tomu už viac ako dvetisíc rokov, čo v predvečer izraelskej Veľkej noci bol obetovaný skutočný Baránok – Vykupiteľ sveta. Kristus sa obetoval za nás na dreve kríža a na tretí deň včasráno vstal z mŕtvych. Toto je dôvod, prečo aj my slávime Veľkú noc. Už od začiatku ju Cirkev slávila každý rok ako slávnosť slávností, najmä nočnou vigíliou. Je to noc, keď Kristus premohol smrť, keď vstal z mŕtvych. Kristovo zmŕtvychvstanie je základom našej viery a nádeje; krst a birmovanie nás uvádzajú do veľkonočného tajomstva: spolu s ním sme zomreli, s ním sme boli pochovaní, s ním vzkriesení a s ním budeme aj kraľovať.
Veľkonočnú vigíliu už dlhšie slávili v 5. storočí, ako to vidno z reči sv. Augustína: „Zmŕtvychvstalý, ktorému trochu dlhším bdením spievame, nám dá, že s ním budeme bez konca žiť a kraľovať.“
Bohoslužba tejto vigílie má päť častí: obrad svetla, bohoslužbu slova, liturgiu krstu, liturgiu Eucharistie a obrad vzkriesenia.
Začína sa obradom svetla, pretože vzkriesený Kristus neumiera, ale žije novým, večným životom a svieti celému svetu ako záruka do tohto života. Na začiatku sa v kostole zhasnú všetky svetlá. Kňaz s prisluhujúcimi ide von k miestu, kde bude posvätený oheň a od neho sa zapáli veľkonočná svieca – paškál. Svieca je označená číslicami aktuálneho kalendárneho roka a prvým a posledným písmenom gréckej abecedy – alfa a omega, ktoré symbolizujú, že Kristus je počiatok i koniec všetkého. Kňaz vloží do sviece aj hrudky tymianu na pamiatku oslávených Kristových rán.
Keď sa skončia tieto symbolické úkony, veľkonočná svieca sa ako symbol vzkrieseného Krista ponesie v sprievode k oltáru, pričom trikrát spieva „Kristus, svetlo sveta“.
Potom nasleduje veľkonočný chválospev. Celebrant v ňom vyzýva k radosti, ospieva dnešnú slávnu noc, Božiu dobrotu, vznešený spôsob nášho vykúpenia a nakoniec poprosí nebeského Otca, aby nám svietil v našom živote svetlom, ktorým je Ježiš Kristus, a ktorého zažatá veľkonočná svieca symbolizuje.
Veľmi dôležitou časťou tejto vigílie je bohoslužba slova, ktorú tvorí celkovo deväť čítaní – sedem zo Starého zákona a dve (epištola sv. Pavla a evanjelium) z Nového zákona. Božie slovo v tejto vigílii ponára do rozjímania nad Božím plánom spásy od stvorenia sveta, ktorý sa zavŕšil utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním Pána Ježiša.
Po poslednom čítaní zo Starého zákona so žalmom a modlitbou kňaz zaspieva slávnostné Glória a opäť zaznejú radostné tóny organu i mohutný hlahol zvonov, ktoré od Zeleného štvrtka mlčali. Chrám i celý svet zaplaví radostná zvesť, že Kristus slávne vstal z mŕtvych. Na znak toho sa od veľkonočnej sviece zapaľujú všetky ostatné sviece na oltári a prináša sa socha Zmŕtvychvstalého.Táto najradostnejšia zvesť potom zaznie i z novozákonného čítania z Listu apoštola Pavla Rimanom a napokon z evanjelia, ktorým celá bohoslužba slova Veľkonočnej vigílie vyvrcholí.
Po novozákonnom čítaní ešte pred evanjeliom hlavný celebrant intonuje slávnostné Aleluja a ľud ho opakuje v žalme, ktorý mnoho ráz citovali apoštoli pri hlásaní veľkonočnej zvesti.
Aleluja je vlastná staroliturgická pieseň veľkonočnej radosti. Od Popolcovej stredy zamĺklo a teraz po dlhšej prestávke zaznie chrámom a bude sprevádzať jasavú oslavu Zmŕtvychvstalého. Aleluja je hebrejské slovo a doslova značí: chváľte Boha. Ale už v Starom zákone stráca svoj zúžený význam a stáva sa jasavým pozdravom. Aleluja je najstarším spevom radosti, najmä veľkonočnej. Ako jasavý víťazoslávny pozdrav Kráľovi – Mesiášovi spája v kresťanskej liturgii chválospev Cirkvi putujúcej s Cirkvou víťaznou. Veď podľa Zjavenia sv. Jána (Zjv 19, 6) zaznieva v nebi ako hukot mohutných vôd a hlas veľkého zástupu: aleluja Božiemu Baránkovi. Aleluja ako vlastný veľkonočný liturgický spev bohato zaznieva najmä vo Veľkonočnom období, no okrem Pôstneho obdobia doprevádza liturgiu aj po celý rok a vtláča kresťanskému životu pečať veľkonočnej radosti.
Tretiu časť obradov Veľkonočnej vigílie tvorí krstná liturgia, ktorá sa začína po evanjeliu a homílii. Kristova a naša Veľká noc sa v Cirkvi slávi vo sviatostiach, z ktorých prvou a najdôležitejšou je krst. Celebrant preto posviaca krstnú vodu, ktorá bude slúžiť na krst vo Veľkonočnom období i na pokropenie už pokrstených, aby sme si všetci pripomenuli prijatie tejto sviatosti a ďakovali zaň ako za nezaslúžený dar.
Voda je plná tajomstiev. Čistá a priehľadná voda sa javí ako skromný a prostý živel, ktorý chce slúžiť: očisťovať a občerstvovať. Masy vody akoby tajili čosi tajomné v nedohľadných hĺbkach. A zasa vody valiace sa mohutnými prúdmi akoby naznačovali silu Božej moci. A tak chápeme, prečo je voda hmotnou súčasťou sviatostného znaku prvej sviatosti. Mocou Ducha Svätého je nositeľkou nového, božského života. V krste sa rodia noví ľudia, znovuzrodení z vody a z Ducha Svätého.
A práve vo Veľkonočnej vigílii, keď oslavujeme víťazné zavŕšenie vykupiteľskej obety, z ktorej vytryskol nadprirodzený život, Cirkev svätí vodu, posvätnú látku na znak sviatostného zmŕtvychvstania a znovuzrodenia. Očisťuje od hriechu a dáva nadprirodzený život. A tak ako prirodzená voda skrýva v sebe čaro krásy a moci, ešte viac krstná voda tají v sebe tajomstvá nadprirodzenej krásy a moci.
Po posvätení krstnej vody nasleduje obnovenie krstných sľubov. Verejne sa zriekame hriechu, vyznávame svoju vieru, a tak duchovne obnovujeme svoj krst. V závere krstného obradu kňaz pokropí ľud práve posvätenou krstnou vodou. Všetky tieto úkony a slová nám majú pripomenúť náš vlastný krst, keď sme s Kristom duchovne povstali k novému životu. Pri tomto obrade po splnení obvyklých podmienok možno získať úplné odpustky.
Štvrtou časťou obradov Veľkonočnej vigílie je slávenie Eucharistie. Pri obetovaní možno v duchu položiť na oltár všetky svoje radosti a žiale, úspechy i sklamania, ale predovšetkým svoje srdcia. S Kristom sme vstali z mŕtvych a skrze Krista ďakujeme za to Otcovi. Prosíme ho, aby sme boli vierohodnými svedkami Kristovho zmŕtvychvstania. Túžme darovať Pánovi seba samých – takých, akí sme a prosme ho, aby nás v túto noc premenil na takých, akých nás chce mať on.
V našich krajoch sa podľa prastarej tradície slávi Kristovo vzkriesenie osobitným obradom vzkriesenia a slávnostným sprievodom, ktorý tvorí piatu a poslednú časť obradov Veľkonočnej vigílie. Procesia na oslavu vzkrieseného Pána je slávnostným zvestovaním Kristovho zmŕtvychvstania a výzvou celému stvoreniu, aby sa pripojilo k triumfu Víťaza nad smrťou. Tento obrad nám pripomína to najkrajšie posolstvo života, aké človek človeku tejto planéty môže zvestovať. Nech naplní naše srdcia radosťou, ktorú nám nikto nebude môcť vziať a istotou, ktorú nám prináša vzkriesený Ježiš.